nedeľa, 30. novembra 2014

Paríž, óóó Paríž

Paríž, óóó Paríž. Pravidelní sledovatelia môjho blogu vedia, že sa s mužíčkom väčšinou v máji vyberieme do nejakej destinácie a snažíme sa si ju poriadne užiť a nakŕmiť nielen dušu ale trošku aj to telo. 
Tento rok som ja vyberala a tak sme si už na Vianoce darovali letenky do Paríža. Áno, trvalo mi to pol roka kým som tento príspevok dala dohromady.Ja som už v Paríži bola, pred veľa rokmi, ale môj ešte nie. Nechcela som ho nijako ovplyvňovať a tak som sa na tému Paríž ani nijako zvlášť nevyjadrovala. Viem totiž, ako to na mňa pôsobí keď mi niekto opisuje dobrú knihu, film, mesto, čokoľvek. Mám prehnané očakávania a potom som sklamaná. Najradšej si urobím názor sama. A keďže sme sa o tom ani veľmi nerozprávali, tak sme sa ani veľmi netešili. Zvlášť keď som sledovala predpoveď počasia, ktorá hlásila na celý náš pobyt dážď. Samozrejme sa k tomu pridružili pracovné povinnosti, dokončovanie nutných vecí a moje zdravotné problémy. Tie vyústili až do takého extrému, že som noc pred ranným odletom, keď som nevedela spať, zvažovala či vôbec má zmysel aby sme išli. Ale prišlo ráno, ktoré ako sa správne hovorí je múdrejšie večera, trošku som sa zdrogovala liekmi proti bolesti a vyrazili sme na letisko. 
Neviem, či to majú aj iné mamy, ale ja sa vždy z takýchto výletov teším najviac až keď sa vraciam domov. Keď viem, že sa nestalo nič deťom, že sa nestalo nič nám a v zdraví sa vraciame domov. Vtedy si uvedomím aké to bolo super. 
Ale naspať k Parížu. Lietadlo lowcostovej spoločnosti nás vyhodilo na letisku vzdialenom ešte 1,5 hodiny cesty autobusom od Paríža. Nevadilo, sadli sme si a aj tuším trošku schrupli. 
Trasa autobusu končila pri kongresovom centre, blízko vstupu do metra. 
Metro je v Paríži veľmi prehľadné. Vôbec sa netreba báť, že by ste sa stratili alebo niečo nenašli. Dokonca pri názvoch staníc sú uvedené aj pamiatky, prípadne múzeá, ktoré v okolí sú. 
My sme nasadli na metro, raz sme prestúpili, a dostali sme sa na Montmartre, kde sme mali bývať štyri noci. 
Apropó ubytovanie:-))
To som nám rezervovala ešte vo februári. Keďže ubytovanie v Paríži je celkom drahé, po dobrej skúsenosti z Ríma, som hľadala namiesto hotela štýl B&B. Pre tých, čo nevedia, je to forma Bed and breakfast, teda posteľ a raňajky. V Ríme sme to mali tak, že v takom apartmánovom dome bola chodba , na nej krásne izby s kúpeľnou a každé ráno nám na vozíčku priniesli parádne raňajky. Super. Takto to chcem aj v Paríži, povedala som si a hľadala. S veľmi dobrými referenciami a za celkom dobrú cenu som našla a rezervovala. 
Prišli sme teda metrom na ulicu s naším ubytovaním. Z mailovej komunikácie som mala číslo kódov na dverách a tak sme sa dostali dnu. Dom krásny, štvrť krásna. Keď sme ale vychádzali na šieste poschodie ani zďaleka to nepripomínalo to, čo bolo v Ríme. A keď sme už na to šieste poschodie vyšli, zistila som, že je zle. Na malej chodbičke, kde sa zmestil sotva jeden kufor, boli tri byty. Zazvonili sme na zvonček s menom a otvorila nám tetuška vo veku cca 70 rokov. Ešte stále vo mne tlela nádej, že nás vezme do vedľajších dverí. Tá však zhasla v momente, keď nás pozvala ďalej a ukázala nám izbietku kde budeme štyri noci spať, u nej v byte. A kúpeľňu, ktorá vraj patrí iba nám. No neviem, celé štyri dni sme rozmýšľali, či sa nejde do nej umyť keď odídeme:-)). 
Nevadí, človek si zvykne na všetko. Zložili sme kufre, vyfasovali kľúče a hneď ešte vyrazili do ulíc. Bývali v štvrti Montmartre kde je nádherná bazilika Sacre Coeur. Je to rímskokatolícky kostol sídliaci na najvyššie položenom mieste v Paríži. Vedie k nemu okolo 240 schodov. 
Apropó schody. 
Tie sú neodmysliteľnou súčasťou nielen Paríža ale najmä tejto štvrte Montmartre. Sú všade a pri ich vyšliapavaní som pochopila prečo sú Parížanky také štíhle. A tak sa celý náš pobyt niesol v duchu šliapania do schodov. A najlepšie po dvoch. A naozaj nás sprevádzali stále. Na baziliku sme si to vyšliapali asi 3x. Stanica metra na ktorej sme vystupovali k nášmu ubytovaniu mala 92 schodov. Keďže sme bývali, ako som spomínala na 6.poschodí, aj hore sme chodili peši. Ďalších 96 schodov. Napríklad na Víťazný oblúk si zakúpite vstupenku za 12€ myslím a šliapete presne 274 schodov! Ak nemáte aspoň malú kondičku, ani to neskúšajte. 
Z baziliky sme sa vybrali na prechádzku po tejto štvrti, ktorá je úžasná. Krásna architektúra, domy, domčeky, kaviarne, obchodíky. Všade samé sladkostné nástrahy. Hneď sme našli obchodík s veeeeeľa čokoládou. Dokonca Notre Dame celý z čokolády, veľa druhov makroniek, cukríky, slaný karamel, meringue-veľké snehové pusinky a kopec iných vecí. Hneď som si aj kúpila asi 6 druhov makróniek a ochutnávala. Bergamotová a pistáciová boli výborné. 
Pri prechádzke sme sa dostali až k Moulin Rouge alebo červenému mlynu, jednému z najznámejších kabaretov na svete. 
Na druhý deň ráno nás čakali raňajky od tetušky, ktorá sedela s nami, krásne upravená a vyobliekaná. Dávala nám rady, čo, kde a ako. 
Na pláne sme mali najznámejšiu atrakciu a symbol Paríža - Eiffelovu vežu. Vybrali sme sa teda na metro. Po ceste sme sa zastavili v kaviarničke na kávu, kde sme boli poučení, že oni teda nemajú kávu s mliekom ako sme si pýtali ale noisette čítaj nuazet. Pre istotu som si to zapísala, francúzština je celkom náročný jazyk. 
S metrom sme sa dostali niekde, kde sme sa dostať vlastne nechceli a tak sme sa museli prejsť. Náhodou sme tak išli okolo Invalidovne, čo je komplex budov obsahujúci múzeá a pamiatky francúzskej vojenskej histórie. Motali sme sa motali až sme zbadali špic Eiffelovky ku ktorej sme sa blížili odzadu. A ako sme sa blížili, mužíček bol viac a viac ohromený. Urobila na neho dojem, fešanda. Prišli sme až k nohe a za nepriaznivých poveternostných podmienok sme sa zaradili do dlhočiznej rady. Stáli sme v nej niečo cez hodinu a kúpili si lístok. Vyviezli nás na druhé poschodie a tam sme sa kochali, fotili a kochali a fotili. A zaradili sa do ďalšej rady, že teda ideme až na vrchné poschodie. Zimisko tam bola teda poriadna, všetkým poriadne drkotali zuby, doslova. Keď sme si tú radu vystáli, oznámili nám, že nemáme lístky a že na lístky na tretie poschodie si treba vystáť ďalšiu radu a potom zase tú v ktorej sme teraz stáli. To môj zmrznutý drahý odmietol a tak sme zostúpili na prvé poschodie na obed do reštaurácie. Na to, že to bolo také turistické miesto navarili celkom chutne. Mala som lososa s polentovou kašou s parmezánom a drahý penne. Nič prekvapivé ale chutné. 
Keďže začalo byť naozaj škaredo, rozhodli sme sa ísť do Louvre. Dá sa do neho prísť krásne zo stanice metra, rady skoro žiadne, iba veľa ľudí ale nie tak aby to bolo neúnosné. Na toto múzeum by nestačil pravdepodobne ani týždeň. A myslím si, že tak prvé dve hodiny to človeka baví, aj sa teší z tých fantastických pamiatok, aj si ich so záujmom prezerá, fotí ale postupne už tam iba tak chodíte, stále niečo hľadáte, blúdite, bolia vás nohy, ste hladný, smädný, otrávený. 
Samozrejme nesmiete vynechať Monu Lisu. Snáď najznámejší artefakt v Louvre. Nájdete ju podľa množstva ľudí a japonských turistov. Na odfotenie si musíte vystáť čakačku. Postupne sa prepracovávate dopredu, rýchlo sa nafotíte, v lepšom prípade budete na fotke iba vy a Mona v tom horšom vy, Mona a minimálne štyria okolostojaci, vyrábajúci si selfie s Monou. Potom vás niekto odsotí a už putujete na koniec. Síce máte vo foťáku uchované, že ste ju videli ale vlastne možno ste si samotný obraz pri tom fotení ani nestihli prezrieť. 
Predpokladám, že sme stihli tak 1/3 z celého Louvre. Pri ďalšom pobyte v Paríži budeme hádam pokračovať. 
Po takomto záťahu sme si to ešte odkrivkali k obelisku, vzdychajúc nad krásou a monumentálnosťou celého Louvre. Predstavovali sme si, aké to muselo byť, keď tam ešte za dávnych čias prichádzali hostia na kočoch. 
Vysilení a hladní sme sa presunuli do reštaurácie, kde sme mali v pláne vyskúšať typické francúzske jedlá. Cibuľovú polievku, bujabézu a v ponuke mali aj jahňacie. Tak sme ochutnali. Všetko bolo skvelé, až na víno. To dobré netuším kde schovávajú, lebo veru my sme na dobré víno šťastie nemali. 
Ďalší deň sme sa vybrali hľadať trh. Odporučila nám ho mladá čašníčka z reštaurácie. Nebolo to nič zvláštne. Pár stánkov, nič prekvapivé. Boli sme v očakávaní parádnych trhov ako v Barcelone, tie sa však v Paríži nekonajú. Nie až do takej miery. Na ďalší deň bola sobota a na trh sme sa dostali, nedá sa to však s Ramblou, najznámejšou Barcelonskou ulicou, ani porovnávať. 
Z trhu sme sa vybrali na známu ulicu Champs-Elysees‎. Mužíček ju nazval Parížskym Václavákom. Je presne taká. Obchody aj drahé aj lacné, veľa ľudí, veľa áut. Najviac som sa ale tešila na makronkárne Ladureé a Hermé. A tie teda stáli za to. Laduré má samostatný obchod aj s kaviarňou a cukrárňou. Hermé som našla iba v rámci obchodného centra. Od každého som si kúpila pár vzoriek, ktoré sa nedali prestať ochutnávať. A teda u mňa vyhral Hermes. Jeho makrónky sú také hmmmm, jemné a mäkučké. Mužíčkovi viac zase chutili Ladureé, boli krehkejšie a mali menej náplne. Na konci ulice na nás čakal Víťazný oblúk na ktorý, ako som písala vedie 274 schodov. Pri výstupe som myslela na tie makrónky, čo som pojedla a tak ma poháňala predstava ručičky na váhe nápadne sa vychyľujúcej vpravo. Výhľad bol krásny. Ak sa však dostanete na Eiffelovku až hore, za toto si pokojne ušetrite peniažky a choďte radšej na kávičku. 
Odporučila by som, ísť si ju dať do Latinskej štvrte. Nachádza sa okolo Sorbonne, najstaršej francúzskej univerzity. Latinská sa volá preto, že to bol jazyk študentov-latinčina. A toto bola taká študentská štvrť. Teraz je to miesto dobre vyzerajúcich reštaurácii a kaviarničiek. V tejto štvrti sa nachádza aj Notre Dame. 
Na večeru sme si skúsili dať-ochranári, preskočiť túto vetu-žaby. Je to celkom príjemné, jemné mäsko. Len nesmiete veľmi vizualizovať to zvieratko. Mám to tak aj pri slimákoch...chutia mi, kým si nepredstavujem, čo jem, tie ich tykadielka a tak:-)
Na druhý deň sme teda dali ešte jeden trh, tam sme nakúpili nejaké drobnosti a vybrali sa za umením do Museé D'orsey. Opäť hodinové čakanie. Opäť v daždi. Parádne múzeum, hádam sa nám aj viac páčilo ako Louvre. Dokonca môj obľúbenec-Vincent van Gogh mal samostatnú výstavu vrámci múzea. Prešli sme ho skoro celé. 
Potom sme už stihli iba večernú prechádzku k vysvietenému Moulin Rouge a po ulici Pigall. 
Na druhý deň sme sa, pre nepriazeň počasia, rozhodli navštíviť múzeum erotiky. Stretli sme ho totiž pri prechádzke po sexuálnej ulici Pigall. Prišlo nám to ako celkom dobrá recesia. Ale...no, keď prší, čo už narobíte. Už nás čakal iba presun na letisko. Let a šťastný návrat domov. A moja veľká radosť, že sa nič neočakávané neprihodilo, uff. Krásny, výborný, obohacujúci, utužujúci, romantický, láskyplný výlet. 
Ešte jeden postreh. Francúzky. Sú naozaj také šarmantné ako sa to o nich hovorí?! Ja vravím, že áno. Sú. Ale....väčšinou až v zrelšom veku. Okolo štyridsiatky. Vedia krásne dozrievať. A všetky majú červený rúž na ústach. Mladé, stredné aj staršie. Francúzku odlíšite od turistky, že má červený rúž asi vždy a všade. V metre, na ulici, na bicykli. Jednoducho dáma za každých okolností. Aj ja som si ho tých päť dní dávala. Aby som sa aspoň na chvíľu cítila ako Francúzka. 
Macarons vštkých chutí

schody

žaba na tanieri

špargľová sezóna

šaláty od výmyslu sveta

májové reďkovky

quiche a iné koláčiky

nádherne naukladané kvietky

francúzske syry

čakanie v daždi:-)

musee d´orsay

jeden sme aj my pridali

preslávené francúzske bagety

tu vysvetlivku netreba

pekár bagiet

pec na bagety - voňala celá ulica

výsledok snaženia

tu už sa iba pozerajte

krása

schody

podarilo sa! ja a Mona Lisa

bazilika Sacre Coeur

Krásavica

výhľad z nej

pohľad na Notre Dame zo Seiny